MORNA: „Prirovnanie k OPETH nám príde ako unáhlené a rezignované hodnotenie.“

MORNA - Sentient Cultist

MORNA vydala nový album a musím povedať, že ide opäť o veľkú udalosť. Títo inovatívni progresívci prišli s vyspelým dielom s názvom „Sentient Cultist“, kde opäť posunuli mantinely nie len žánrové, ale aj kvalitatívne. Otázky v mojej hlave sa hneď rodili a tak som vyspovedal celú kapelu.

MORNA

MORNA

Kedy sa vo Vás začali rodiť prvé nápady pre aktuálny album? Vedeli ste od začiatku, ako cestou pôjde a ako bude znieť?

Jakub: Zdá sa mi, že to začalo niekedy v roku 2017. Prvá nová hotová skladba bola „Let Us Bury This Body“. Vedeli sme, že v niektorých ohľadoch bude nový materiál krokom do nových sfér – napríklad použitie väčšieho množstva čistých spevov alebo zakomponovanie vyložene žánrovo nemetalových prvkov. Tie sme využívali síce vždy, ale „Sentient Cultist“ je v tomto ohľade ešte o čosi ďalej. Na druhej strane, ja osobne som nečakal, že toľko zaujímavých vecí vznikne produkčne priamo pri nahrávaní. Tie dodávajú z môjho pohľadu albumu trochu experimentálny ráz. Napríklad inštrumentálna „Apparitions“ vznikla prakticky celá pri nahrávaní, podobne ako mnohé časti skladieb, za ktoré spomeniem aspoň prog rockový psychedelic úvod v „The Therapist“.

Robo: Album „Sentient Cultist“ sme formovali a skladali v podstate od vydania „Nuisance“ až do momentu, kedy sme počuli finálne zmastrovanú verziu celého albumu. Ako bude album znieť vcelku a hotový sme nevedeli až kým nedorazil spomínaný master. Komponovanie albumu bol veľmi dlhý proces, v priebehu ktorého sa samotné skladby obohacovali, menili a naberali kontúry spolu s tým, ako plynuli naše životy, ako sa menilo naše vnímanie Morny a hudby, ktorú vlastne chceme produkovať. „Sentient Cultist“ je hudobným súhrnom toho, čo sa s našou kapelou dialo počas týchto rokov.

Album nesie názov „Sentient Cultist“, ako by sme ho mali správne preložiť a čo sa za týmto názvom skrýva?

Jakub: V angličtine znamená slovo sentient „schopný cítiť, prežívať, zažívať pocity“ a cultist označuje človeka, ktorý žije v komunite vyčlenenej mimo spoločnosť a vyznačuje sa pestovaním nejakých rituálnych praktík. Takýmto spojením sme chceli vytvoriť význam pre označenie niekoho, kto pestuje intímny emocionálny vzťah so sebou samým, v hlbokej sebareflexii a v intenzívnom citovom prežívaní. Práve táto emocionálna reflexia je tým rituálom, ktorým sa náš fiktívny univerzálny jednotlivec vysporadúva so životom. Zdá sa mi to veľmi aktuálne, pretože mnohí z nás neustále kategoricky odmietajú, že človek je sociálna a emocionálna bytosť.

Album má veľmi výživný zvuk, kde je všetko v harmónii a každý nástroj krásne zrozumiteľný. Kde ste boli nahrávať? Mali ste od začiatku predstavu tom, ako chcete aby presne znel?

Robo: Ak niekto takto vníma a opíše zvuk nášho albumu, mám z toho obrovskú radosť, pretože presne to bolo cieľom počas produkcie a nič nám nedokázalo zaručiť, že to takto bude pôsobiť aj vo finále. Zvučenie, záznam, aranže aj mix albumu som si zobral na starosti práve z dôvodu, že rozmanitosť skladieb vyžadovala osobitný prístup. Nenahrávať v štúdiu je určite tá náročnejšia varianta ako vyprodukovať dostatočne kvalitný a konzistentný album, no na druhej strane si myslím, že to, koľko pozornosti a času bolo jednotlivým skladbám venované, im prospelo. Celé to ešte umocnil špičkový mastering, o ktorý sa postaral Steve Kitch (Audiomaster, UK) z kapely THE PINEAPPLE THIEF. Steve posunul zvuk celého albumu o niekoľko levelov vyššie a vdýchol mu život, o ktorom sme nevedeli, že tam je.

Čím sa zaoberá lyrická stránka albumu?

Jakub: Tematické vymedzenie je v duchu toho, čo som zmieňoval pri otázke ohľadom názvu. Texty sú o vlastných reflexiách uplynulých životných udalostí, o traumách („Let Us Bury This Bury“), ich spracúvaní, o dôležitosti medziľudskej pomoci („The Therapist“), o spracúvaní vlastnej nenávisti a predsudkov („Through the Pain I See Others“), ale aj o filozofických rozmeroch ľudského bytia, smrteľnosti, fyzických obmedzeniach ľudského tela („Silence Doesn’t Exist“) a potrebe neustále prisudzovať životu významy, ktoré dávajú zmysel jedine vtedy, ak si tvoríme vlastné naratívy a príbehy („Biographical Trajectories of Suffering“). Je to bolestný album.

MORNA - Sentient Cultist

MORNA – Sentient Cultist

Máte veľmi zaujímavý cover, rád by som sa mu povenoval. Kto je autorom? Ide o maľbu?

Jakub: Autorom myšlienky a konceptu som ja. Do umeleckej grafickej podoby to spracoval Valér z ČADu. Je to krásna práca, sme s tým spokojní na 150%. Je to digitálna maľba, ktorú Valér rozpracoval dokonca v 3D, čo mu umožňovalo robiť aj ex post zásahy, keď som s niečím nebol spokojný (smiech). Bola to úžasná spolupráca, rýchla, efektívna a maximálne profesionálna. Valér je veľmi talentovaný a kreatívny človek. Pripravil nám aj celý dizajn a grafiku pre CD a tričká.

Vidíme na ňom smutného muža a tajomnú postavu v tieni. Koho reprezentujú tieto postavy?

Jakub: Už som to jemne naznačil vyššie – obecne vzaté ide o každého, kto nežije v emocionálnej askéze a kto sa snaží na sebe pracovať mentálne, intelektuálne, emocionálne aj medziľudsky. Vždy sa mi totiž zdalo, že sme až príliš alibistickí, mysliac si, že sa stačí zmieriť s tým, akí sme, a hotovo. Lenže všetci dobre vieme, že život o tom nie je a omnoho ľahšie sa žije, ak máme schopnosť sebareflexie a vieme so sebou niečo robiť a meniť sa. Je to boj, to áno, ale len hlupák môže podľahnúť presvedčeniu, že by to malo byť nejaké radostné spočívanie. Postavy na obálke sú síce dve, ale ide o jedného človeka. Povedzme, že som to ja, ktorý práve vošiel do miestnosti k sebe samému na akúsi terapiu. Je to symbolické zobrazenie sebareflexie, možno až hlbokého emocionálneho a intelektuálneho ponorenia sa do seba samého. Nejde však o nič náboženské, nie je v tom žiadna religiozita. Je to o vnútornej sile, hoci to znie vágne, pateticky a „šuvadovsky“. Som ale presvedčený, že každý vie, čo tým mám na mysli, hoci pripúšťam, že to nemusí mať pomenované. Ak si ale prečíta text v „Biographical Trajectories of Suffering“, možno si uvedomí, že si to pomenovať potrebuje a urobí to cez nejaký príbeh (smiech). Úplne kľudne príbeh z nejakého filmu, knihy, čokoľvek… Celá naša kultúra a pop kultúra stojí a padá na tomto princípe. Tvoríme, aby sme prežili, žijeme, aby sme tvorili. Ale to už možno preháňam s tým pseudofilozofovaním (smiech).

Taktiež tam visí obraz Diega Velazqueza – „Las Meninas“. Prečo ste rozhodli vsadiť do coveru tento obraz?

Jakub: Je to jednoduché – je to odkaz na princíp zrkadlenia vizuálneho obrazu, ktorý sa u maliarov ako Velazquez objavoval často. Je v tom tajomno metareality, je to nástroj zdôraznenia princípu, že pod „povrchom“ je ešte čosi viac, čo stojí za pozornosť. Často pomerne významovo dôležitá vec, ako napríklad u Velazqueza, ktorý tak chcel zachytiť seba samého z pohľadu svojich mecenášov. To je tiež forma sebareflexie. Naša obálka tiež zahŕňa tento princíp, keďže postava stojaca vo dverách je pohľad prvej osoby človeka práve vchádzajúceho do miestnosti, pričom jeho silueta sa zrkadlí v oproti stojacom okne, a vrhá tieň na podlahu v miestnosti.

Na stole vidíme papiere. Čo by sme sa v nich dočítali?

Jakub: Tí, ktorí nemajú problém s partitúrami a čítaním notového zápisu, by v nich našli hudbu. Síce nie znejúcu, pretože notový zápis je stále len nedokonaný artefakt (aj keď o to sa tiež sporíme, zvlášť na univerzitách), ale stále hudbu. To je zasa odkaz na to, že sme hudobníci. Myšlienka za tým je tá, že sediaca postava krátko pred vstupom „druhej“ postavy (pred ponorom do seba samého) odložila noty na stôl po tom, ako ich čítala (teda prenesene hrala, komponovala, tvorila, …).

V akom formáte vyšiel? Myslíte si, že má ešte v dnešnej dobe zmysel vydávať albumy vo fyzickej podobe?

Michal: Album sme vydali na fyzickom nosiči ako aj v digitálnej podobe na všetkých relevantných streamovacích platformách. V rámci digitálnej distribúcie sme nevynechali ani Bandcamp, kde nás môžu ľudia podporiť kúpou jeho digitálnej kópie. Ako novinku sme vymysleli jedinečné QR kódy na stiahnutie albumu v kvalitnej MP3 verzii pri zakúpení fyzického nosiča. Uvedomujeme si, že digitál je dnes dôležitým prostriedkom na šírenie hudby, preto sme sa snažili nepodceniť tento trend.

Robo: Mnohí môžu tvrdiť opak, ale kúpa CD priamo od kapely je stále tá najlepšia cesta ako podporiť kapelu, obzvlášť, keď má k tomu poslucháč automaticky možnosť stiahnuť si album a vyhnúť sa tak nejakému „ripovaniu“. CD je hmatateľný výsledok nášho úsilia a kúpu fyzického nosiča vnímame ako osobné gesto, ktoré si veľmi ceníme.

Chystáte album aj pokrstiť a následne turné na jeho podporu?

Michal: Turné je vo fáze riešenia. Môžeme aktuálne prezradiť, že počas marca máme v pláne zahrať vo viacerých slovenských a českých mestách. Krst plánujeme pred letom, pravdepodobne v domácom prostredí.

Keby ste mali vypichnúť jeden moment alebo pasáž, na ktorú ste obzvlášť hrdí na albume, v ktorej piesni by sme ju našli?

Robo: Bude to znieť možno ako klišé, ale ja osobne takýto špeciálny moment na albume nemám. Nečakal som, že budem môcť niekedy tvrdiť, že mám radosť z toho ako to celé vyšlo a viem sa z toho tešiť. Bežne ostávam kritický voči dokončenej robote a neprestávam dumať nad tým, čo všetko sa ešte dalo urobiť inak. Tento album ma samého vo výsledku prekvapil, aj napriek tomu ako dlho sme na ňom pracovali. Ak však mám vybrať jednu pasáž, ktorá sa mi počas nahrávania zaryla extra hlboko, bol by to harmonicky masívny záver skladby „Silence Doesn’t Exist“.

Nenapadla Vás nikdy myšlienka, že by ste napríklad úplne vynechali „tvrdú“ tvár a nahrali vyložene rockový album, alebo naopak, že by ste nahrali len death metalový album?

Jakub: Premýšľali sme o týchto veciach. Pre nás to je ale predovšetkým otázka toho, čo chceme robiť, nie toho, aké žánrové kritériá spĺňame. MORNA je už dnes kapela, ktorá má mnoho tvárí. Táto otázka navyše padne po každom vydanom albume – je asi prirodzené, že smeruje zvyčajne ku kapelám, ktoré syntetizujú žánre, a je rovnako prirodzené očakávať, že takéto kapely sa zrejme nikdy nebudú obmedzovať žánrovými hranicami. Asi najviac však uvažujeme o speve a jeho formách a podobách, pretože objektívne vzaté, growl z dlhodobého hľadiska škodí hrdlu a hlasivkám. Nemyslím si, že Robo to bude chcieť robiť po zvyšok svojho života. Netvrdím, že jeho absencia je našou cestou; skôr rozumná kombinácia a miera, tak, aby sme boli spokojní s umeleckým vyjadrením a aby to bolo vkusné.

Robo: Dovolím si tvrdiť, že ak zachováme spôsob, akým pristupujeme k tvorbe, „tvrdá“ tvár z našej hudby určite nezmizne. Growl je mocný prostriedok, rovnako ako aj čistý spev, a ich použitie je otázkou toho, čo si daná skladba alebo pasáž vyžaduje. Tá „metalová“ časť našej tvorby nás nesmierne baví a zatiaľ nevidím dôvod ju vešať na klinec. Toto isté platí aj pre tú progresívnu/miernejšiu zložku našej hudby.

Ani týmto albumom sa nedostanete z pazúrov OPETH. Kedy ich konečne prestanete počúvať? 😀 Teraz vážne. Cítite sa poctení označením slovenský OPETH alebo Vám to ide už na nervy?

Jakub: Pravdou je, že OPETH sme najviac počúvali, keď sme dospievali, aj to len niektorí z nás. Ak by si sa ma spýtal, kedy naposledy som od nich niečo počúval, odpovedal by som, že pred 3 či 4 týždňami, pretože mi ich opäť pripomenuli komentáre v súvislosti s vydaním našej nahrávky, a predtým asi pol roka nič. Samozrejme, že OPETH nahral albumy, ktoré sú kultové a fantastické, či už zvukovo alebo kompozične. To ale platí pre mnohé kapely, ktoré na nás nechali nejaké stopy a ovplyvnili nie len to, ako hudbu počúvame, ale aj to, ako ju skladáme a hráme. Pokiaľ ide o druhú časť otázky – mňa osobne to občas zamrzí, pretože mi to pripadá ako unáhlené a rezignované hodnotenie, ktoré je postavené na niekoľkých základných kategóriách. Napríklad použitie čistého spevu v kombinácii s growlom, použitie akustických gitár, nepravidelne zložených taktov, či melodických motívov, ktoré sú akosi tajomne „melancholické“ na spôsob „škandinávskeho metalu“. Hoci je super, ak tieto veci vie poslucháč rozoznať a definovať, sú to však len akési povrchové kategórie. Veci ako napríklad forma, aranžmány, technické aspekty hry, harmonické postupy a celkový harmonický plán, vedenie hlasov vo vokáloch alebo v inštrumentácii, práca s melodickými nápadmi a ich rozvoj, rola nástrojov v celkovej štruktúre skladieb, rytmická štruktúra tvorená bas gitarou a bicími, či deklamácia textu – to sú veci, ktorými sa často ani náhodou nepribližujeme k Opethu. Ale je to na poslucháčoch a my to musíme rešpektovať. Netreba však zabúdať ani na to, že hodnotenie umenia hovorí často viac o jeho hodnotiteľovi, ako o umení samotnom.

Robo: Mám pocit, že čím menej sme ovplyvňovaní Opethom, tým viac ho tam ľudia počujú alebo hľadajú. Každopádne dávno som ich nepočul, ďakujem za pripomienku.

Dávnejšie ste vyhrali Wacken Metal Battle a vystúpili ste v Nemecku. Priniesla Vám niečo táto skúsenosť a myslíte si, že má zmysel, aby sa slovenská kapela prihlásila do takéhoto typu súťaže?

Jakub: Wacken nám priniesol krásne zážitky a nezabudnuteľnú profesionálnu skúsenosť. Hrali sme pred 3000 ľuďmi a to sa neopakuje každý deň. Určite má zmysel, aby sa slovenské kapely hlásili do tejto súťaže. Z môjho pohľadu však platí to, čo som popisoval pri tematickom zameraní „Sentient Cultist“ – kapely musia mať sebareflexiu a musia byť schopné implementovať to, čo im je vytknuté/vytýkané ako možný nedostatok zo strany tých, ktorí majú privilégium to určovať. Všetci žijeme tak trochu v takej ilúzii o tom, aká sme kapela, ako hráme a ako pôsobíme na pódiu. Externý pohľad skupiny ľudí, ktorí majú bohatý prehľad o tom, ako vyzerá kvalitný live performance, môže len pomôcť. Často sú to maličkosti, na ktorých stačí zapracovať a môže to vyjsť. Nikto nie je hotový stage performer ani hudobník.

Linky na kapelu:
https://www.facebook.com/Mornaband/
https://www.morna.sk/
https://bandzone.cz/morna
https://morna.bandcamp.com/

Autor: Lukáš Polák – šéfredaktor

Ak sa Vám naša práca páči, môžete nás podporiť týmito spôsobmi.

1. Prihlásiť sa na odber videí na Youtube.
2. Lajknúť našu Facebook stránku a nastaviť si upozornenia.
3. Pridať sa do FB skupiny.
4. Sledovať fotky zo zákulisia na Instagrame.
5. Zdieľať naše články a videá.

(Ak sa Vám niečo nepáči, napíšte nám konkrétny prípad a my sa to pokúsime vylepšiť.)

Ďakujeme, že nás sledujete a podporujete, zostaňte s nami.


O Bukáčo

Lukáš "Bukáčo" Polák - šéfredaktor Hlukoskopu. Horlivý fanúšik slovenského undergroundu so záľubou pre tvrdý metal. Podporovateľ všetkých druhov metalu a zberateľ LP/CD/MC chuťoviek. Začínal ako redaktor pre populárny webzine – metalexpress.sk, prispieval aj do časopisu Rock Hard, kde nadobudol skúsenosti a zároveň sa v ňom prebudila túžba podporovať náš underground. Svoj zámer chce uskutočniť v rámci projektu Hlukoskop, kde sa bude prioritne venovať našej scéne. Týmto ukazuje metalový paroháč k vám a je na vás, či ho v jeho práci podporíte.